Rozhovor
Bez vína to na hradoch nešlo
MARTIN HANUS
Rozhovor s historikom Jánom Lukačkom o dobe, keď boli hrady centrami moci a života.
Ako vznikali prvé hrady?
Naši slovanskí predkovia začali na prelome 8. a 9. storočia stavať hradiská. Tie obopínali veľké priestory, takže neslúžili len vládcovi, ale aj širšiemu okruhu ľudí, ktorí sídlili v okolí. Tieto hradiská boli opevnené drevozemnými valmi. Nóvum bolo, keď sa začali používať kamenné plenty na čelnej strane a od 11. storočia na nich vznikli komitátne hrady.
Hrady vznikali na podloží tých hradísk?
Na mnohých miestach. Ako príklad si vezmime Bratislavský hrad, kde bolo v 9. storočí slovanské hradisko. Staromaďari postupovali veľmi utilitárne, obsadili tieto hradiská, vlastne len vymenili personál a fortifikácie fungovali ďalej.
Takže prvé hrady u nás stavali prví uhorskí králi?
Áno, oni najmä zdokonaľovali, čo sa tu zachovalo z Veľkej Moravy. Hradby hradov však už neobopínali taký veľký priestor ako kedysi hradiská, výrazne sa zúžili.
Prečo?
Menší priestor sa dal lepšie brániť. Teraz sa podarilo nájsť senzačné artefakty na hradisku Bojná, ktoré má rozlohu osem hektárov. Taký veľký areál sa nedal opevniť, preto sa opevnenie hradu zužovalo na vežu, stojacu na najlepšie brániteľnom mieste, a k nej sa primkýnalo menšie predhradie. Z takéhoto jadra sa sformovala väčšina stredovekých hradov.
Kto vlastne žil na kráľovských hradoch z raného Uhorska?
Župani, teda kráľom menovaní zástupcovia, ktorí spravovali príslušný hradský obvod. Okrem toho mali aj súdnu právomoc a vyberali od poddaných poplatky a naturálie. Králi vtedy putovali z hradu na hrad a na mieste naturálie skonzumovali, pretože transport bol vtedy ťažký. Župani, ktorí od kráľa nedostávali nijakú apanáž, si ponechávali tretinu z vybraných poplatkov.
Z týchto ľudí sa neskôr emancipovala šľachta?
Okrem nich tu bola aj vrstva servientov, ktorí pre kráľa vykonávali vojenské služby. Keď sa niekto prejavil ako chrabrý bojovník, dostal od kráľa majetky, a takto sa formovala uhorská šľachta. Jej emancipácia spadá do druhej polovice 13. storočia, keď poslední Arpádovci už v princípe nevládli a nesmierne vzrástla moc veľmožských rodov – Abovcov na východnom Slovensku či Čákovcov na západe. Tieto rody na svojich majetkoch budovali hrady, väčšina stredovekých hradov vznikala práve v tomto čase. K tejto masovej výstavbe prispel najmä vpád Tatárov v roku 1241, ktorí plienili, čo sa dalo – kamenným hradom s vojenskou posádkou sa však radšej vyhli.
Aké veľké územia patrili pod správu jedného hradu?
Okolo každého hradu sa vytvorila majetková doména, ktorá sa nazývala hradné panstvo. Niekedy k nemu patrilo aj 30 až 40 dedín, takže to bolo pomerne rozsiahle územie. Nebola to však jednoliata doména, v širšom okolí boli aj majetky cirkvi či drobnej šľachty, ktoré nepodliehali hradnému pánovi.
Kto obýval hrad v tejto dobe?
Majiteľ, ak nie on, tak jeho správca, kastelán, ktorý mal na starosti obranu hradu. Od konca 15. storočia sa objavujú na hradoch hospodárski správcovia. Ďalej bola na hradoch hradná posádka. V zásade to bolo od 20 do 40 ľudí. V čase ohrozenia, napríklad husitského, sa však na hradoch zhromaždilo podstatne viac ľudí.
Ako sa im žilo na hradoch, kde nebola pitná voda?
Konzumovalo sa tam najmä víno. Každý richtár z dediny podliehajúcej hradnému panstvu musel hore na hrad priviezť jeden sud vína. Ak tých dedín bolo 30, dá sa predpokladať, že ho v hradnej pivnici bolo pomerne veľa. Jeden môj kolega našiel záznam, kde kastelán hradu Sklabiňa píše zemepánovi: „Bez vína my tady býti nemúžeme.“
S vojakmi tam žili aj ich rodiny?
Iste tam museli byť aj ich ženy, niekto musel variť v kuchyni, starať sa o poriadok. Nežili tam však veľké počty ľudí, hradné priestory to neumožňovali. V čase ohrozenia sa hrady stali takzvaným refúgiom, teda útočišťom.
Pri vpádoch nepriateľa sa tu skrývalo celé poddanstvo?
To určite nie. Reálne sa tam mohlo natesnať dvesto-tristo ľudí. Majitelia sem prijali svojich priateľov a známych, zdržiavali sa tu i richtári z okolitých dedín a drobná šľachta.
Ako sa vlastne dobýjali hrady?
Klasický spôsob bol nepozorovane sa dostať s pomocou rebríka za hradby. Ak boli dostatočne vysoké, aj malá posádka sa dokázala ubrániť tým, že zvrhla rebríky dolu. Ak sa útočníci hradu zmocnili, tak väčšinou vďaka zrade. Na Muráni si Mária Séčiová vypýtala povrazy na sušenie prádla, urobila z nich povrazový rebrík, spustila ho cisárskym vojskám, a tým sa tak podarilo hrad zdolať. Expertom na dobýjanie bol Matúš Čák, ktorému sa pri jednom útoku podarilo nenápadne s pomocou baníkov podkopať časť hradu a dobyť ho. V druhej polovici 15. storočia sa začali používať delá, čo zásadne zmenilo formy útoku aj obrany.
Kto okrem Tatárov či Turkov ohrozoval hrady?
Ak sa veľmož sprotivil kráľovi, tak to boli kráľovské vojská. V dobe feudálnej anarchie, keď oslabla kráľovská moc, si zas medzi sebou vybavovali účty jednotlivé rody. Zmocniť sa niektorých hradov sa podarilo aj bratríkom, ohrozením boli aj tlupy zbojníkov.
Aj Jánošík?
Nevieme o tom, že by Jánošík mal takéto kasteologické sklony... (smiech). V jeho časoch už boli hrady pomaly na konci svojej funkčnosti.
Ako sa žilo šľachte na kamenných hradoch? Nebolo to nepohodlné?
Bolo, chodiť hore a dole, to bolo zdĺhavé, aj keď mali kone. Taktiež boli dosť odtrhnutí od ostatného sveta.
Navyše im musela byť zima...
Iste, hrady boli veľmi studené, čím ich obyvatelia dosť trpeli, vyskytovala sa reuma a podobne. Na niektorých hradoch si majitelia dali urobiť výdrevu ako izoláciu. Stavali si aj vykurovacie zariadenia, krby, kachľové pece. Rozširoval sa tak obslužný personál, niekto musel kúriť. Šľachta si neskôr stavala kaštiele dole v dedinách, kde bol komfort oveľa vyšší. Napríklad Forgáčovci si zvolili za svoje sídlo Komjatice, čo bolo na rovine a bližšie centru krajiny. Len čo sa od 16. storočia začali turecké nájazdy, vrátili sa na hrad Gýmeš a trvalo sa tu zdržiavali. V dôsledku tureckej hrozby tak hrady v 16. a 17. zažívajú renesanciu.
A po porážke Turkov?
To bol postupný koniec hradov. Prispeli k tomu aj stavovské povstania, pretože pri ich potláčaní Habsburgovci radšej vyhodili hrad pušným prachom do vzduchu, aby nemohol slúžiť povstalcom. Hrad Devín napríklad zničili Napoleonovi vojaci, len mi nie je jasné, čo tým Napoleon sledoval. Je to veľká škoda, pretože to bol dovtedy dobre zachovaný hrad.
Odkiaľ viete, ako vtedy hrady vyzerali?
Z rôznych zdrojov. V 16. a 17. storočí sem napríklad chodili vojenskí odborníci a kartografi, ktorí si robili rôzne náčrtky. Pre nás sú veľmi cenné súpisy majetku patriaceho k hradu, ktoré sa vyhotovovali pri deľbe panstva medzi jednotlivých dedičov. Takto vieme veľa o zariadení hradu. Najviac prameňov tohto druhu sa zachovalo o hrade Lietava z obdobia Turzovcov. Vieme, koľko tam bolo pušiek, hákovníc, diel, boli tam takzvané ohnivé gule, akísi predchodcovia granátov. Ale presne vieme aj to, čo všetko sa nachádzalo v hradnej kuchyni.
Marxistická historiografia prezentovala hrady ako nástroj utláčania poddaného ľudu. Aký je postoj historikov dnes?
Na školách nás učili, že bohatí stále bohatli a chudobní boli stále chudobnejší, to je však čierno-biele videnie. Napokon, aj preto sa komunisti v 50. a 60. rokoch správali k hradom dosť macošsky. Nie je však pravdou, že poddaní boli gniavení stále viac a viac. Aj zemepáni vedeli, koľko môžu od poddaných žiadať. Ak to totiž prehnali, postihnutí poddaní sa mohli zachrániť útekom na iné hradné panstvo.
Niektorí hradní páni sa voči svojim poddaným správali „liberálne“, kým iní ich zdierali?
Iste, boli rozdiely, čo využívali aj poddaní. Keď zistili, že niekde je lepšie, utiekli tam. Napríklad v Hlohovci sa palatín Mikuláš Kont a jeho manželka Klára správali k svojim poddaným veľmi ľudsky. Boli to vyslovene renesanční ľudia. Založili tu špitál, čo bola vtedy aj sociálna inštitúcia, kde žili starí ľudia, ktorí ostali bez prostriedkov, a nemal sa teda o nich kto starať.
Aké povinnosti mali poddaní voči hradu?
Hradný pán si žiadal desatinu z ich naturálií, cirkev ďalšiu desatinu, teda dokopy dávali pätinu z toho, čo dorobili. Mali takisto robotnú povinnosť a taktiež museli odvádzať peňažnú dávku. Tú od nich vyberal aj kráľ. Keď však bol dobrý úrodný rok, nemali problém, mohli sa aj dobre predzásobiť. No keď bola slabšia úroda, zemepáni väčšinou chápali ich situáciu a nepýtali od nich toľko. Dokonca v najväčšej núdzi im aj pomáhali, nebolo v ich záujme nechať ich vyhladovať.
Čo robili s vyzbieranými naturáliami a „daňami“?
Strovili ich alebo s nimi obchodovali. Veľa investovali do vlastnej reprezentácie, do šiat, do šperkov. Niektoré šľachtičné boli už v 15. storočí veľmi bohaté, veci na ich osobnú spotrebu stáli niekoľko tisíc zlatých, pričom len samotné hradné panstvo malo hodnotu okolo päťtisíc zlatých. Bývali aj dosť sebeckí, pápežský nuncius sa začiatkom 16. storočia sťažoval, že veľmoži sú veľmi spupní, starajú sa len o seba a nemyslia na verejné záujmy. Nebola to dobrá vizitka pre uhorskú aristokraciu.
Žila šľachta len z toho, čo vybrala od poddaných?
Zemepáni neboli nejakí záhaľčiví vykorisťovatelia, mnohí vyvíjali hospodárske aktivity. Napríklad predkovia Turzovcov boli drobní šľachtici, ktorí keby ostali pri svojich malých majetkoch, nikto by o nich nevedel. Juraj Turzo pochopil, že veľké peniaze sa dajú zarobiť na obchode s meďou, stal sa levočským mešťanom a začal obchodovať. Takisto povinnosťou šľachticov bolo vykonávať vojenskú službu a mnohí zomierali v bojoch. To bolo ich psou povinnosťou, ktorá vyvažovala ich výsady. Ich život teda nebol selanka.
Poddaní nikdy nešli do vojny?
Nie. Iba keď bolo všeobecné ohrozenie, museli spevňovať hrady či opravovať cesty. Boj bol však vecou rytierstva. Až od 15. storočia prevažujú žoldnieri, nájomní vojaci.
Máme tušenie, ako poddaní vnímali svoje panstvo? Cítili čosi ako lojalitu?
Na to niet veľa konkrétnych údajov. Veľmi kladný vzťah k hradu asi nemali, v rámci robotných povinností museli napríklad na Lietave zo širokého okolia hradu odstraňovať zeleň, aby sa útočníci nemohli nepozorovane priblížiť k hradbám. Zrejme neboli z toho nadšení. Na druhej strane sa feudál pokladal za ich ochrancu. Keď Turci napadli prvýkrát južné Slovensko, mesto s hradbami či hrad radšej širokým oblúkom obišli, báli sa, že na nich budú odtiaľ strieľať. Hrady teda poddaných naozaj neraz ochránili od najhoršieho.
JÁN LUKAČKA - narodil sa v roku 1952. Pôsobí ako vedúci oddelenia najstarších dejín na Historickom ústave SAV a vyučuje na Katedre slovenských dejín na Filozofickej fakulte UK. Venuje sa dejinám stredoveku, zameriava sa na výskum hradov a šľachtických rodov. Je spoluautorom publikácií Kronika Slovenska I. a viacerých zväzkov Pramene k dejinám Slovenska.
zdroj:www.tyzden.sk